Kaldera Poľany

Kompletný prechod hrebeňom kaldery stratovulkánu. Only for Experts.

"1458 – Dobytie Raja"

To, že pohorie Poľana sa divo vypína nad dedinou Detvou volanou, vie asi každý. Vie to od Andreja Braxatorisa alias Sládkoviča, ktorý píšuc lyricko – epickú báseň Detvan, v snahe pozdvihnúť národné povedomie Slovákov takto nechtiac pozdvihol aj naše zemepisné povedomie. Málokto už ale vie, že Poľana sa radí medzi najvyššie vyhasnuté sopky v Európe. A takmer nikto nevie, že Caldera nie je len darebák z Mayových Winetuoviek, ale je to aj pomenovanie pre sopečný útvar (zo španielskeho výrazu pre kotol) vzniknutý prepadnutím vrcholu sopky do svojho stredu. No a Poľana má nádherne zachovanú kalderu. Má takmer kruhový tvar s priemerom 6 km a stenami vysokými až 400 metrov. Obrovský kráter s obvodom cez 20 km je prerazený jedine na západe potokom Hučava.

To čo ma na kaldere Poľany asi najviac fascinuje je, že tento úžasný útvar je bežnému pozorovateľovi skrytý (tak ako keď krásna žena ukrýva svoju tvár za jemnučký závoj, aby ešte viac zvýšila tvoju túžbu). Jednoducho potrebuješ nadhľad, vzniesť sa do výšky, aby si tento geografický skvost mohol obdivovať (nemusíš hneď volať na Očovské letisko, stačí keď si stiahneš Google Earth). Verím, že každý kto to urobí, okamžite zatúži po prechode okrajom kaldery nášho dávneho stratovulkánu (paralelu ku krásnej žene nechávam na čitateľovi).

Z Hrochote do Hrochote cez Poľanu, 46 km, 1.800 metrov prevýšenia. Relatívna nedostupnosť, 20 km singlov, ťažký povrch, tvrdé zjazdy a náročná orientácia, robia z tohto podniku impozantnú MTB túru. Skutočne len pre tých zanietených. Myslím si, že sme s Vladom prví kto to urobil. Bolo to takto!

Je začiatok septembra, štvrtok, od zajtra má týždeň sústavne liať. Volá Vlado, alias Cengáč, čo je vyliečený bratislavák s chatou na Mýte, vraj mu zlyhal spolulezec, a „že či nedáme nejakú MTB túru?“ Len nedávno som dokončil plán na okružnú jazdu kalderou Poľany. Samému sa mi do toho moc nechce a osloviť kamošov som sa obával, lebo viem, že v úseku od sedla Jasenová je množstvo popadaných stromov. Viem to, lebo som tam bol pred pár rokmi a aj tento rok, začiatkom leta, mi to hlásil náhodný jazdec čo ten úsek išiel. Navyše do Hrochote a späť sa treba prepraviť autom, pretože ísť aj tento úsek na biku by bola dohromady minimálne stovka a na to už nie je čas. Napodiv Cengi so všetkým súhlasí. Bleskove prifičí z Mýta do Ľupče a z kufra najnovšej audiny vyskladá asi najstarší Stumpjumper aký som kedy videl. Presadneme do môjho obstarožného Nissanu a o 11:00 v hrochotských potravinách dávame prvé pivo. Ešte po jednom do batohov, veď najbližšia možnosť bude azda zase až tu, a jazda.

Svieti na nás slniečko, ale je pomerne chladno. Severným hrebeňom kaldery stúpame nádhernými brezovými lúkami smerom k Bukovine. Nikde nikoho a tak to ostane až do konca tejto túry. Práve toto mám tak rád na vysokej, divej Poľane, mati starej ohromných stínov. Občas sa pomedzi stromy otvorí výhľad na juh. Priamo cez kráter na južný okraj kaldery, ktorý odtiaľto vyzerá ako zalesnený hrebeň. Hoci je to od nás len 6 km, je celý oblepený hustými mrakmi a fúka odtiaľ studený vietor, pričom obloha nad nami je úplne jasná. Milujem tieto kontrasty. V horách je vždy čo obdivovať. Úsek po sedlo Jasenová dôverne poznám, napokon je to časť z Koruny Banskej Bystrice, len tam sa to ide v zjazde. Patrí k tomu najkrajšiemu čo sa dá u nás jazdiť. Aj Cengáč si pochvaľuje.

Keď hrebeň zatočí na juh, začneme sa ponárať do oblačnosti. Tesne pred tým sa nám však vnútro krátera ukáže v plnej paráde. Kedysi som čítal akési sci-fi o najťažšom treste aký sa bude udeľovať za hrdelné zločiny v ďalekej budúcnosti. Volali to ponorenie do Víru totálnej perspektívy. To ťa zavrú do špeciálneho stroja, ktorý ti umožní hlboko vnútorne pochopiť aký si maličký a bezvýznamný oproti celému vesmíru. To poznanie ti vraj spôsobí utrpenie, ktoré nie je s ničím iným ani len porovnateľné.

Hľadiac z okraja krátera si uvedomujem tú nesmiernu, doslova nepredstaviteľnú silu času. Dnes sa pozerám dole do hlbiny, ale pred miliónmi rokov by som stojac na tomto istom mieste mal hlavu zaklonenú hlboko vzad a pozeral by som na dymiaci vrchol sopky, týčiaci sa 2.000 metrov nado mnou. Zažívam také malé ponorenie sa do víru totálnej perspektívy. No zrejme nie som zločinec, pretože netrpím. Naopak, mám pocit, že ma to robí lepším človekom. Ale späť do reality.

Ťaháme už 2 a pol hodiny a máme v nohách okolo 1.200 výškových. Vstupujeme do neznámeho terénu – taká malá, súkromná, bikerská terra inkognita. Sú dve veci, o ktorých počas šľapania obsedantne premýšľam. Bude ten dlhánsky singel zapadaný stromami? Bude v prevádzke Hotel Poľana (čítaj – „bude si kde dať pivo?“)? Dva krát nie by z tejto túry zrejme spravilo peklo. Dva krát áno – Raj.

Škoda, že Poľana má iba 1.458 mnm. Napadá ma totiž známy film s kultovou hudbou od Vangelisa – „1492 – Dobytie raja“, pretože to čo nasledovalo možno pokojne označiť za bikerský sen. 14 kilometrový singláč pedantne vypílený, doslova kľučkuje medzi popadanými ozrutnými stromiskami. Naokolo absolútne divoký, nepriestupný prales ponorený v hmle, ktorej chuchvalce striedavo zahaľujú a odkrývajú rozprávkové scenérie. Dlhé koreňové úseky nás privedú s minimom tlačenia až na vrchol Poľany. Toto je najvyšší bod celej trasy. Až tu vypijeme pivko z našich batôžkov a zjeme nejakú drobnosť.

Dosť dlho diskutujeme na tému, či je zakázané pohybovať sa s bicyklom po turistických chodníkoch. Navyše sme v chránenej oblasti, kde je zakázané vlastne úplne všetko. Nevidíme na zákaz dôvod. Pozor, nie sme žiadni výkonom posadnutí egoisti s klapkami na očiach. Celý život sme strávili v horách a zmysluplná ochrana prírody je nám vlastná. Ale chodník je vždy len chodník. A či po ňom ide cyklista alebo chodec je predsa jedno a to isté. Alebo nie??? Zaujímavá téma, no treba nám pokračovať.

Je zima a vlhko a cítime sa celkom použití. Pred nami je úžasný, 200 metrový, náročný, technický zjazd do sedla Priehyba. V sprievodcovi by zniesol označenie „only for experts“. Krátky proti-svah a jemne dole po drevených lavičkách chrániacich rozprávkové, podmáčané lúky až k Hotelu Poľana.

„Buffet otvorený, vstup zozadu.“ Čítame napísané rukou na A4 prilepenej na hlavnom vchode. Bufet je maličký a bez hostí, na stenách plagáty medveďov, je tu teplúčko a útulne. Čarovné miesto v obrovskej, chladnej a tmavej budove zavretého hotela, vzbudzujúceho skôr pocity beznádeje a márnosti. Nesmierne príjemná pani, mimochodom východniarka, nám servíruje bryndzové pirohy s dvojitou dávkou slaninky a fľaškovú Plzeň s dvojitou dávkou borovičky. Takže dva krát áno. Dnešnej túre definitívne dávame názov „1.458 – Dobytie Raja".

No ešte nie je koniec. Pred nami je stále neznámy terén, hoci viac-menej dole kopcom. Času nie je nazvyš a tak opúšťame pohodlie bufetu a ponárame sa do sychravej hmly. Nasleduje zaujímavý úsek po žltej značke, priamo korytom potoka. Je to strašne vysiľujúce, ale dá sa to ťahať. Tak ťaháme. Krátka lúčka a dlhý, strmý, singláčový stále výborný, ale v porovnaní s Poľanou, už nie až taký zaujímavý zjazd do sedla Príslopy.

Tu opúšťame turistickú značku a vydávame sa na lesnú cestu, ktorá by podľa mapy po južnom hrebeni kaldery mala viesť až na asfaltku v doline. „Mala“ je tu kľúčová formulácia, lebo neviedla. Kdesi za Želobudzkou skalkou sme ešte stihli na kóte 1.027 objaviť rozkošnú, osamelú rozhľadničku, ktorá určite nebola postavená z eurofondov. Potom sa už lesná cesta buď stratila, alebo sme ju stratili my. No a okrem toho sme sa ešte stratili aj jeden druhému.

Môj osud bol taký, že po beznádejnom blúdení som rezignoval a ľavým úbočím hrebeňa, brutálne strmým, surovým lesom som vyzjazdoval na nejakú zvážnicu. Neodporúčam opakovať, pretože v poraste sú ukryté ležiace kmene, ktoré spôsobujú nečakané zaseknutie predného kolesa s následným letom cez riadidlá. Absolvoval som to 3 krát, takže mi verte. Zvážnica ma po pár kilometroch priviedla tesne nad Očovú, čo som samozrejme nechcel. Odtiaľ lesnou asfaltkou do Hrochote asi 30 minút.

Cengáča osud zase stiahol na pravé úbočie hrebeňa, kde po asi 100 metrovom pešom zostupe „kolmým lesom“ natrafil na luxusnú zvážnicu, ktorá ho strmými serpentínami priviedla na asfaltku do Hrochotskej doliny. Odtiaľ 15 min pohodlne do Hrochote. To sme tiež nechceli.

V každom prípade, hrebeňom sme to nedotiahli až do úplne ideálneho konca, čo síce nijako nezmenšilo silu nášho zážitku, no prísne vzaté, je to chyba krásy. Preto sa sem ešte vrátim a pokúsim sa nájsť lepší variant.

Ako správne predpokladáš, stretli sme sa v Hrochotskej krčme. Už sa stmievalo a boli sme veľmi, veľmi unavení. A nemohli sme to ani poriadne osláviť. Pretože, veď vieš. Auto a oslava to nejde veľmi dohromady. Ale boli sme šťastní, pretože keď sme sa jeden druhému pozreli do očí, nebolo treba veľa hovoriť a bolo jasné, že dnešný deň patril k tým NAJ.


Lesná cesta / Forstweg / Dirt 18 km 39 %

Chodník / Pfad / Trail 20 km 43 %

Asfalt / Asphalt / Tarmac 8 km 17 %

 

Vogel perspective

Tour photos