Lučatín
150 km
↑ ↓ 5.200 m
2 – 3 days
1.576 m Krížna
300 m Sliač
99 %
●●●●●
●●●●●
na mnohých miestach
Dostaňte sa na vrchol
Hotel Kráľova Studňa
Harmanec 1:50.000 N.121, 122, 132, 133Verím, že človek by sa mal svojím konaním usilovať o akýsi vyšší zmysel. Môže ním byť napríklad hľadanie krásy vo všemožných veciach a činnostiach, ktoré nás obklopujú, a o ktorých by sme často ani len nepovedali, že majú takú vlastnosť ako je „krása“.
Keď sa pred tromi rokmi moja celoživotná posadnutosť horolezením zmenila na posadnutosť horojazdením, začal som si všetky prejdené trasy poctivo nahrávať na GPS-ko a archivovať. Sieť, ako ju dnes nazývam, sa úžasne rozrástla.
S úžasom som si uvedomil, že existuje neskutočné množstvo všelijakých ciest, cestičiek či len uzučkých chodníčkov zjazdných na biku. Doslova galaxia trailov. Sú potrebné roky, aby ich človek všetky prešiel.
Bikerovi, ktorý sa na to podujme, sa tak postupne v mozgu vytvorí akási virtuálna 3D mapa krajiny. Začne lepšie rozumieť svojmu regiónu po geografickej stránke. Je ako praveký lovec, ktorý celý život križoval svoje teritórium, aby napokon poznal každú dolinku, každý hrebienok či potôčik alebo zvierací chodníček. Ja tomu hovorím vhľad. Nastáva zmena kvantity na kvalitu.
Snažím sa, aby trasa ktorú v horách prejdem na biku, nebola len obyčajným športovým výkonom. Z bodu A do bodu B za čas t. Nie! Chcem, aby tá trasa bola krásna. Aby mala svoju vnútornú logiku.
Človek musí výborne poznať svoj región, aby túto logiku cítil. Je to najmä spôsob, akým sa na seba napájajú jednotlivé údolia a hrebene. Kde sú lesy, kde sú lúky? Kde sú široké lesné cesty, kde len úzke single?. Aké sú stúpania a aké prevýšenia? Je sucho či vlhko? Teplo či zima? To všetko sú len niektoré z parametrov, ktoré treba brať do úvahy pri návrhu trasy.
Nedá sa len tak dať nejaký návod, aké by tie parametre mali byť aby trasa mala logiku. Ale znalec terénu tú logiku cíti a je ňou uchvátený, pretože je to akoby sama príroda chcela, aby tá trasa viedla práve a len tadiaľto. A práve v tejto skrytej jedinečnosti je ukrytá tá podmanivá abstraktná krása vyplývajúca zo súladu medzi človekom, strojom a prírodou.
Chcel by som vám jednu takúto krásnu trasu odporučiť. Dal som jej názov Koruna Banskej Bystrice. Je dlhá 147 km a prekonáš na nej prevýšenie 5200 metrov.
Okolie Banskej Bystrice môžeme smelo považovať za raj horskej cyklistiky. Mesto je položené v kotline doslova obopnutej pohoriami s veľmi odlišnou geografiou. Na západe je prísny hrebeň Kremnických vrchov s dominantným vysielačom na Skalke. Na severe sa nachádza masív veľkofatranskej Krížnej zo svojimi výraznými bočnými hrebeňmi, potom Kečka a Kozí chrbát v masíve Starohorských vrchov. Na východe tróni neprehliadnuteľný hrebeň Hrbu, ktorý je považovaný za geografický stred Slovenska. Južný okraj trasy je tvorený pololúčnym hrebeňom Bukoviny, ktorý je vlastne severným okrajom kaldery krátera Poľany, prehistorického stratovulkánu. Koruna Banskej Bystrice prechádza všetkými týmito hrebeňmi, pričom je vedená v smere hodinových ručičiek.
Trasu som absolvoval za dva dni. Tu sú moje spomienky.
Geometrický stred
Je pondelok 9:30 ráno, vyrážam zo Slovenskej Ľupče a asfaltkou sa presúvam do Lučatína. Mám dvojhodinové meškanie oproti plánu. Včera sme boli jazdiť Zvolenské singláče a trochu sme to prehnali s dopĺňaním tekutín s vysokým osmotickým tlakom. Štve ma to, lebo viem, že dnes ma čaká ťažký deň. Najťažší aký som kedy absolvoval v sedle môjho celopéra. Južný polkruh Koruny Banskej Bystrice – 75 kilometrov, 2800 metrov prevýšenia. Takmer všetky úseky trasy som už niekedy absolvoval, ale nikdy nie na jeden záťah.
Som sám a tak to ostane až do večera. Nikto z kamarátov, ktorých som oslovil, nemá čas. Plánujem sa dostať až na Skalku v Kremnických vrchoch a prespať tam v penzióne. Spolujazdci z BB – Adam, Dano a Milan mi prisľúbili, že sa tam ku mne pripoja a druhý deň pôjdeme spolu až pokiaľ ich pracovné záväzky nestiahnu z obehu. Koruna BB má tú výhodu, že kedykoľvek sa rozhodneš, behom pol hodiny zozjazduješ do mesta.
Zamyslený míňam Grajciar, ani si poriadne neuvedomujem, že tu je vlastne začiatok trasy. Pohodlnou lesnou cestou stúpam pod Ľubietovskú Vysokú. Všímam si, že upadám do akéhosi polosna. Nerád jazdím sám, nie je to ono, keď nemáš s kým zdieľať tie nádherné emócie, ktoré zo sebou horská cyklistika prináša. Tú úľavu na konci ťažkých výšľapov, úsmev a rozžiarené oči kamarátov po riskantných zjazdoch. No tentokrát mi samota nevadí.
Samého ma to prekvapuje. Zdá sa mi, akoby zväčšovala výnimočnosť dnešného dňa. Dokonca ma začína mrzieť, že na večer sa ku mne pridajú spolujazdci. Našťastie je tu koniec stúpania. Prípravy na asi 200-metrový zjazd prerušia tieto divné úvahy. Nasadzujem prilbu, otváram naplno Braina a vychutnávam si pohodlné hladké vyklesanie na Starý Majer.
Je poriadne horúco, teplomer na hodinkách upevnených na rajdoch ukazuje 26° C. Šliapem bez prerušenia už takmer 2 hodiny, mám za sebou 500 výškových a ďalších 500 ma čaká, kým dosiahnem Stred Slovenska – Hrb vo výške 1250 m. Viem, že ak chcem vydržať a užiť si to, nesmiem ísť rýchlo a musím pravidelne jesť a piť.
Míňam Ranč Včelinec. „Ak tu nie som zvoňte.“ Zvoním ako Zvonár od Matky Božej v Paríži. Nevadí, pivo si dám až na chate pod Hrbom. Dávam si aspoň horalku.
Píše Adam, vraj mám pravidelne hlásiť polohu. Je to príjemné vedieť, že niekoho zaujíma kde si a ako sa máš. Pokračujem. V lese je o hodne príjemnejšie. Prichádzam k chate, teším sa na pivo. V minulosti sme tu mali pár slovných potýčok s majiteľom. Odmieta obsluhovať hostí, ktorí nie sú ubytovaní. Takíto ľudia by podľa mňa nemali vlastniť horské chaty.
Na moje názory ani dnes nie je nikto zvedavý. Homo homini lupus. Výnimočne mi dovolia aspoň nabrať si vodu. Som uveličený, je to veľký krok vpred pre všetkých smädných bikerov, naposledy nám nedali ani tú. Nevadí, dám si čapáka v Hrochoti. Zjem teda aspoň horalku.
Posledných 100 výškových na Hrb nesiem bike na chrbte. Vôbec mi to nevadí. Prostredie je nádherné. Strmý chodník sa kľukatí pomedzi balvany veľké ako dodávka. Všade okolo tisícročný prales a nad hlavou sa ti strmí vysoké andezitové bralo porastené tmavo-zeleným, vlhkým machom. Takto teda vyzerá geografický stred Slovenska. Ako z knižky Arthura Conana Doyla – Stratený svet.
To nosenie nie je úplne jednoduché. Chodník je úzky a bike na chrbte široký. Tlačiť ho pred sebou na zadnom absolútne neprichádza do úvahy. No absolvoval som to tu už viackrát, takže viem, že to nebude trvať dlho, treba len na chvíľu zaťať zuby. Zamrmlem si Sorokinove „slovo a čin“ a som na vrchole. Geometrický stred Slovenska. Odmenou za skoro 4-hodinové lopotenie je mi úžasný panoramatický výhľad na okolitú krajinu a na chatu toho poločloveka hlboko podo-mnou.
Samotársky rauš
Pri pohľade na západ na chvíľu zneistiem. Ďaleko, ďaleko, preďaleko sa v opare rysuje hrebeň Kremnických vrchov s vysielačom na Skalke. Tam sa mám do večera dostať? Šialené! Ale nedá sa nič robiť. Treba to skúsiť. Výpočty nepustia, malo by to byť v mojich silách. Alea iacta est.
Nasleduje z jazdeckého hľadiska veľmi zaujímavý úsek prakticky vodorovným zalesneným hrebeňom na Ľubietovský Vepor. Singel s technickými prvkami ako sú popadané stromy či ostré, ale krátke dropy a výšvihy mi nedovolí vychladnúť. Zjazdné na 99 %.
Z Vepra je potrebné zniesť asi troj metrový skalný schod. Minule sme si tu biky podávali v ľudskej reťazi ako Číňania tehly. Hryzkajúc horalku premýšľam ako na to. Nechce sa mi bicykel v cene malého auta len tak šmariť do hlbiny. Nakoniec sa mi podarí , držiac ho za zadné koleso, spustiť a zaklieniť ho do skalnej medzery. Drží, takže môžem zliezť pod neho, zase ho vypáčiť a spustiť na rovinku pod sebou. Som so sebou spokojný, oslavujem ako Tom Hanks vo filme Stroskotanec, keď sa mu konečne podarilo zapáliť oheň.
Teším sa na zjazd epickým singlom, ktorý ma privedie až pod Hájny Grúň. Človek by až povedal, že to tu niekto nechal vyrobiť, aby bikeri mali radosť. Najskôr prekrásne pasáže na výraznom lesnom hrebienku so strminou po pravej ruke, neskôr rozprávková vysokohorská lúka so singlom úplne skrytým vo vysokej zožltnutej tráve. No dosť bolo vychutnávačky, treba opäť stúpať. V závere dokonca tak strmo, že som asi 20 metrov potlačil.
Na samotu som si už úplne zvykol, akoby to tak malo byť navždy. Ovládla ma akási povznesená nálada. Asi to spôsobuje tá nedotknutá príroda, ktorá ma celý deň obklopuje. Taký C. Doslova cítim, akú mám čistú myseľ.
Za Hájnym Grúňom však nečakane stretávam prvých ľudí, toho nečloveka nerátam. Mladý chalan s babou, na ťažko nabalení, si veselo ťapkajú povedľa utešených hardtailov s véčkovými brzdami. Dobre, že už nenosím okuliare, lebo by mi oči sklá vybili. Na chvíľu som normálne stratil reč. Myslel som si, že som tu na akomsi posvätnom bikerskom mieste kam môžu len zasvätení.
A ajhľa, Žilinčania, vraj spali na Minci. „A vy čo tu?“ Pýtam sa, keď znovu nadobudnem reč. Vraj idú do sedla Jasenová a potom ďalej hrebeňom na Poľanu. Teraz sa mi definitívne vrátila stratená rovnováha. Môžem sa pred nimi blysnúť ako miestny kápo. Blahosklonne im vysvetľujem, že idú opačným smerom. Zoberiem ich na kúsku so sebou a ukážem im tú správnu odbočku. Poďakujú, vymeníme si kontakty a sú preč. Opäť som sám, ale ten príjemný raušík sa už nevrátil.
Nečakané salto
Bukovina. 1500 výškových, 5 hodín, 5 horaliek. Zaprisahám sa, že už si nedám ani jednu. V rámci pravidelného reportu sa posťažujem Adamovi, že už ich mám po krk, túžim po mäse a slaninke. Pokračujem a po pol hodinke hrebeňom stratovulkánu prichádzam ku chate. Je zavretá, na tabuľke pribitej vedľa dverí stojí veľkými písmenami „Chata Horalka“! Tak to už je moc, ani nezastavujem a valím do Hrochote na jedno-dve orosené.
Z oroseného nič nie je. V potravinách si aspoň kúpim vytúženú slaninu, šunku, rybací šalát, banán a 1 rožtek. Na protest všetko zjem na terase zavretej krčmy. Škoda, že ten protest nikto nevidí, dedina je ako vymretá.
Úsek z Hrochote ku Hronu je jediný, ktorý nemá prísne hrebeňový charakter. V tejto oblasti som toho veľa nenajazdil a nepoznám terén. Idem podľa mapy, snažiac sa ako-tak udržať logiku trasy. Tak to aj dopadne.
Lesná cesta sa znenazdajky stratí na rozľahlej, neprehľadnej, mierne sa zvažujúcej lúke. Z ničoho nič salto ako z cirkusu. V tráve po kolená je skrytý peň, ktorý trafím úplne na priamo. Našťastie predný Roval Traverse Carbon to prežil bez ujmy, rovnako ako ja.
Blúdim, tlačím, brodím sa bažinou. Netrvá to síce dlho, no tento úsek treba do budúcna jednoznačne trasovať inak. Nakoniec ma to vypľuje v Bečove. Presuniem sa asfaltkou do Dolnej Mičinej a tu si konečne, po skoro 8 hodinách, dávam prvé pivo. Ako som sa len naň tešil a teraz mi vyslovene nešmakuje. A to je okolo 30° C. Musím byť fakt zničený. Pivo zalejem kofolou a šmýkam ďalej.
Hrebeň do Vlkanovej preskočím po trase Vlkohronu. Mám šialenú chuť na poriadne jedlo. Snívam o špagetách. Lenže je 16:30 a o piatej ma podľa plánu partia čaká v Badíne. Hovorím si „hladné psy lepšie ťahajú“ a mastím ďalej.
17:00 h. Sedím v Badínskej krčme a prichádza whatsappka, že Adam bude meškať pol hodinu. To je jasná hodina a viac. Mohli to byť naozaj výborné špagety, lenže v Badíne nie je reštika. Dopijem pivo a vyrážam smer prales. Som už dosť pomalý, a predo mnou je ešte minimálne 1000 výškových. Veď ma doženú, aspoň nebudem zdržovať.
Prvá skupina ma dobehne na konci asfaltky. Zuzka mi slávnostne odovzdáva fajnovučký rezník v chlebíku s kyslou uhorkou. Ďakujem Zuzka, ďakujem Adam. Lepšie zvítanie si ani neviem predstaviť. Je to veľmi príjemné. Prirovnal by som to k pocitu, ako keď človek vyjde z basy a niekto ho vonku čaká. Za celé tie roky na neho nezabudol.
Mám v nohách 2500 výškových a 70 kilometrov. Už mi to fakt nejde. Som aj akýsi otupený. Bolia stehná, bolí chrbát. No akoby to bola bolesť niekoho iného. Vnímam ju, ale nejako veľmi ma to neobťažuje. Nohy stále ako tak krútia, tak čo? Nech si bolia. A rezník tiež spraví svoje. Od Troch Krížov na Skalku je to brnkačka.
Stmieva sa, je osem večer a je koniec. Sme v penzióne. Adam, Dano, Milan a ja. Štyria kamaráti, nuž ako to môže skončiť? Hovorím „chlapci, dnes mám 75 km, 2800 prevyško, zajtra nás čaká okolo 2200 výškových a 70 dĺžkových, neprežeňme to“. Prehnali sme to. Borovička strieda pivo a naopak do druhej do rána. A ruky hore.
Day two
09:30, v hlave duní, žalúdok sa trasie (ak chceš vedieť prečo, prečítaj si prvú časť). Vyrážame zo Skalky. Po hrebeni +/- nula na sever až do sedla Flochovej. Je to zlé. Koreňové úseky ledva zvládam bez zosadnutia. Dlhé strmé pasáže na šmyku, ktoré sa vyskytujú na zjazde do sedla Turecká cesta, už prasím. Pár krát zosadnem. Na peknej vodorovnej traverze, ktorá nás privedie k štátnej ceste, trochu pookrejem.
Po pár sto metroch sme v sedle Malý Šturec. Ďalšou métou je Kráľova studňa. Je to 10 km, 500 metrov prevýšenia. Slnko nemilosrdne praží a vysáva posledné zvyšky síl. Kdesi v kútiku mysle zachytím myšlienočku „možno to nedáš, nedáš“. Rýchlo ju potlačím a pachtím sa ďalej. Som strašne pomalý, som posledný, zase sám.
Dve hodiny poobede. Horský hotel Kráľova studňa. Nechcú nám dať jesť. Vraj cez víkend sa všetko zjedlo a Metro príde až večer. Som hotový, dávam si nejaký odporný gél z vlastných zásob. Nakoniec nám dajú párky, aj to len s kečupom. Hnus. Dve pivá, dve borovičky, káva a ide sa ďalej. Nech nečakajú (Pulp Fiction, scénka pred dverami).
Kríza na Krížnej
Na Krížnu nedám ani ranu, tlačím aj to, čo inokedy vytiahnem. Obdivujem Dana s Milanom. Vytiahnu ten strmák bez jediného zaváhania. Zachovať si sebaúctu mi pomáha Adam, ktorý má normálne oproti mne mierne navrch, ale dnes je akýsi spomalený a vlečie sa až ďaleko za mnou. Je tu vrchol, najvyšší bod celej trasy, no ja sa vôbec neteším. Agónia dosahuje maximum.
Chcem sa zrútiť do Jelenca priamou trasou, no Adam agituje za variant cez Prášnicu. Je to síce v závere krásny a hodne technický singel, ale aj poriadna komplikácia. Niečo treba nastúpať, niečo ponosiť. Hoci nesúhlasím, nemám síl oponovať. Nakoniec, Adam má pravdu v tom, že klasický zjazd z Krížnej je totálna nuda. Stále rovno na plných brzdách. Dobre, ide sa cez Prášnicu.
V krátkom, ostrom výšvihu Milan trhá reťaz. Je to šialené, koľko má ten chlap síl. Veď pokiaľ viem, vôbec nemá v tomto roku najazdené. No čo, asi je to v génoch, pomyslím si, keď ho pozorujem ako so stoickým kľudom opravuje reťaz.
OK, sme v Motyčkách v krčme u Makovej frajerky. Lenže nečapujú, čistia pípu!!! Možno je to naše šťastie. Máme toho všetci tak akurát. Sú štyri hodiny, v nohách 1200 výškových metrov, pred nami ďalších 1000. Rozoberáme varianty ako ďalej na Kečku. Znova som prehral. Chcel som to ťahať mierne cez Donovaly, no ideme priamo hore popod Hrubý vrch. Už neverím, že to dám, cítim sa fakt pod psa. Dávame fľaškové. Ja si pridám kávu a GU GU gel.
Sme v stúpaní na Štrosy. Zamračilo sa. Potemnela obloha. Tu už som doma, poznám každý chodníček. Napriek tomu, krátka strata koncentrácie, a sme zle. Musíme sa vrátiť. Našťastie strata nie je veľká. Možno stovka. Som nahnevaný. Máme málo času. Takéto chyby môžu ohroziť celý podnik!
Došlo mi, ako sme blízko. Ak už nič neposerieme, tak to dáme, hoci na tesno, ale dáme to. Táto myšlienka vo mne nečakane zmobilizovala všetky rezervy energie. Už nie som posledný. Som prvý a chlapci sa ledva držia na dohľad.
Ako sfanatizovaný stojím v sedle Hadlanka a čakám na chalanov. Viem, čo oni nevedia.
Pred nami je neobyčajne krásny (mimochodom, stál by za samostatný opis) zjazd hrebeňom dlhý až 15 kilometrov, ktorý nás, hoci prerušovaný výživnými výšvihmi, privedie až ku Hronu, ku Grajciaru, ku koncu.
Keď sa búrka zľakne
Vidíme, že nad Grajciarom práve zúri búrka. Z oblohy visia ťažké dažďové záclony. No a čo? Teraz to už nevzdáme, aj keby sme sa mali plaziť v blate.
Stalo sa! O siedmej sedíme za stolom na terase reštaurácie a dopĺňame „všetko“. Búrka sa nás zľakla a včas sa presunula nad Ľubietovú. V mlákach sa zrkadlia čierne mraky a naše unavené, ale šťastné pohľady. Už netreba ťahať, je koniec.
Pocítim tú zvláštnu mätúcu zmes emócii, ktorú pozná každ,ý kto podal výkon na hrane svojich možností, keď úspech nie je zaručený. Na jednej strane uvoľnenie, zaslúžený pocit víťazstva a splneného sna. No aj ten je akýsi súkromný, nenápadný. Nikde nie sú fanfáry, cieľová brána ani tlieskajúci diváci.
A potom je tu ten podivný smútok, ktorý sa nenápadne rodí v tvojom vnútri a ty nechápeš kde sa berie? Je to akési vyprázdnenie. Akoby si o niečo prišiel. O niečo, čo si mál rád, čo bolo chvíľu dôležitou súčasťou tvojho života.
Kdesi som si raz prečítal túto vetu: „The life begins at the end of your comfort zone.” Niečo na tom bude.
Pozerám na to, čo som všetko napísal. Nie je to nejaké pridlhé? Asi áno, ale taká je aj Koruna. A ja mám rád ľudí, ktorí keď niečo začnú, tak to aj dokončia. Práve pre takých je táto trasa a aj tento článok.
